Bohovia vás tu nezachránia - ZAHRABANÁ PRAVDA

Bol štvrtok sedem hodín večer a očko z hotela Bihari signalizovalo sátorovcom, že v protiľahlej Fontáne sa pohodlne uvelebil Tibor Pápay s deviatimi svojimi mužmi. Reštauráciu niekoľko týždňov pozorovali, ale nikdy sa tam nezišla ani len pätica z tvrdého jadra gangu, na ktorý si brúsili zuby. Teraz však bola pokope takmer celá svorka. Bolo jasné, že ak spustia akciu, konkurenčný klan nielenže príde o hlavu – ako plánovali pôvodne –, ale bude takmer do nohy vykynožený.

1999 - Pohreb pápayovcov na dunajskostredskom cintoríne (Foto: TASR)

 

Úryvok z knihy ZAHRABANÁ PRAVDA - Mafiánsky teror v Dunajskej Strede - OBEJDNAŤ TU

 

Iste si boli vedomí, že v týchto končinách čosi podobné ešte nikto nikdy neurobil. V novodobých dejinách dovtedy hromadne vraždili len šialenci a teroristi. Najväčšia mafiánska vražda civilizovaného sveta, známa aj ako Krvavý Valentín v Chicagu, si vyžiadala sedem obetí na životoch. Tú si objednal ešte Al Capone pred vyše sedemdesiatimi rokmi. Sátorovci sa však iste nezaoberali tým, že píšu nové dejiny. Pred očami mali len dva ciele: prevziať mafiánske žezlo a všetok čierny biznis. Moc a peniaze. O iné sa nestarali.

Bolo krátko po siedmej, keď sa trojčlenná popravčia čata v maskách a nepriestrelných vestách vybrala na miesto činu z neďalekej garáže, kde sa pred akciou už dlhší čas skrývala. K Fontáne sa dostali o štvrť na osem večer a ozbrojení samopalmi sa vrútili do reštaurácie.

„Všetci na zem! Toto je policajná akcia!“

- zreval jeden z nich. V okamihu všetci hostia na prízemí ležali na dlážke. Dvaja maskovaní muži sa ihneď hnali ku schodisku. Kým vybehli na poschodie, väčšina gangstrov, ktorí sa ešte pred chvíľou bezstarostne zabávali, bola už tiež prilepená k dlážke. Okrem Tibora Pápaya tam boli takmer do nohy všetci jeho pobočníci. Iba jeho bezprostredný zástupca Béla Écsi sa „predčasne“ vzdialil z Fontány. Okrem neho dejisko budúcej masakry včas opustil Pápayov blízky priateľ Norbert Kocsis, ktorý ovládal Veľký Meder a jeho okolie.

Dvojica strelcov prezlečených za policajných kukláčov na hornom poschodí podniku spustila paľbu na deviatich nenapraviteľných zločincov. Lietajúcim guľkám zo samopalov padol za obeť aj desiaty chlapík, postrach mladých Žitnoostrovčaniek, prostáčik Peter Rosa prezývaný E. T. Ten zvykol bossovi štartovať auto a počkať, či nevybuchne. Medzi pohlavármi gangu síce nemal čo hľadať, len zdola priniesol bossovi bandy pomarančový džús, čo ho stálo život.

Dunajskostredský policajný šéf práve dorazil domov, keď sa dozvedel, aká hrôza sa deje v centre mesta. 

„Zavolal mi jeden kolega, ktorý v tom čase pracoval v Bratislave. Pýtal sa ma, či viem, že vo Fontáne sa strieľa. Ako strieľa? Kde? Vo vnútri? Alebo strieľajú z Fontány von? – pýtal som sa. Hocikedy si zmysleli strieľať na dopravné značky a kdekade, možno aj teraz ide o čosi také, pomyslel som si. Odpoveď však znela, že sa nestrieľa vonku, ale vo vnútri. On stál na najbližšom rohu a počul rad výstrelov a záblesky, ktoré ich sprevádzali. V telefóne som ešte aj ja počul zvuky dávok zo samopalu. Kolegovi som povedal, aby zostal na rohu pri pošte a aby sledoval, čo sa bude diať. Povedal, že ani bohovi tam neostane už ani chvíľu, lebo situácia vyzerá byť veľmi nebezpečná. Takže opustil svoje pozorovacie miesto a ak ho neopustil, neskôr poprel aj to, že tam vôbec bol. Nikdy viac o tom s nikým nehovoril, len vtedy so mnou cez telefón. Darmo som ho neskôr prosil, aby porozprával, čo videl, ale on to celé poprel. Skôr než som zložil telefón, prebleslo mi mysľou, že pápayovci tam vnútri práve niekoho masakrujú. A že to je obrovský problém. Nezavreli sme ich a teraz popravia niekoho v centre mesta. Tak toto im už nesmie prejsť!“

V dunajskostredskej Fontáne na Hlavnej ulici zneli ohlušujúce salvy výstrelov z dvoch samopalov. Útočníci krátkymi dávkami pálili na desať mužov na dlážke, ktorí nemali šancu na prežitie. Trvalo to pár sekúnd a na poschodí nikto už ani nehlesol. Po výmene zásobníkov nasledovali už len rany istoty. O necelú minútu bolo po všetkom. Popravcovia zbehli po schodoch a spolu s tretím kolegom, ktorý držal v šachu hostí na prízemí, náhlivo zmizli. Naskákali do auta zaparkovaného pod smutnou vŕbou za reštauráciou a vyrazili do neznáma. Po sebe zanechali desať mŕtvych a 113 nábojníc. S odchodom komanda začali hlava-nehlava utekať aj hostia z prízemia, ktorí dovtedy ticho a vystrašene ležali na podlahe. Na poschodie sadlo desivé ticho, v ktorom sa čašníci vyplazili cez kuchyňu na zadný dvor a jeden z nich z recepcie protiľahlej reštaurácie Bihari upovedomil policajtov. 

Z bytu na sídlisku Sever sa Spišiak náhlivo zberal na miesto činu. Hneď ako zložil telefón, volal mu službukonajúci dôstojník, aby ho informoval o dianí. Cestou horúčkovito telefonoval a na miesto činu dorazil súčasne so záchrankou. Spolu vybiehali na poschodie reštaurácie, kde ich čakal hrôzostrašný pohľad. Mŕtvi ležali na podlahe jeden cez druhého a krv doslova tiekla potokom.

Nikto neprejavoval známky života, len Zoltán Cseh, ktorý svojho času odišiel od Siposových zápasníkov a pridal sa k pápayovcom. Obrovitánsky chlap vydával utrápené, nezrozumiteľné zvuky a jeho kŕčovité stony zneli tak strašidelne, že záchranári sa k nemu v prvej chvíli báli aj priblížiť. O chvíľu stratil vedomie a hoci ho ihneď naložili na nosidlá a previezli do nemocnice, ďalšieho rána sa nedožil ani on.

Policajný šéf osamel na poschodí a začal po jednom skúmať mŕtve telá, veď dovtedy nikto presne nevedel, koho vlastne atentátnici poslali na druhý svet. Obraz sa začal vyjasňovať, všetky obete boli členmi miestneho klanu. Policajný riaditeľ postupne prešiel až do rohu miestnosti, kde ležal vodca bandy Tibor Pápay. Spišiak si až vtedy uvedomil, že nezabíjali pápayovci, ale naopak, práve oni  boli zmasakrovaní. Celou cestou na miesto činu uvažoval o tom, ako dolapia pápayovcov, ktorí zorganizovali v strede mesta krvavý kúpeľ. V poslednom čase sa stávalo, že keď sa v regióne udialo niečo závažnejšie, členovia mafie boli k policajtom veľmi úslužní. Na druhý deň po spáchanom zločine zvyčajne ráno disciplinovane postávali pred kanceláriami vyšetrovateľov, aby ako novorodení baránkovia predniesli, že o ničom nevedia, že jeden bol v bodreli v Partizánskom, druhý na diskotéke v Győri a tak ďalej... Keď Spišiak zistil skutkový stav, trochu sa upokojil, ale trvalo to len malú chvíľu, lebo hlavou mu stále prebleskovali pochybnosti, takže sa ho zmocňovalo sklamanie. 

„Dofrasa, muselo sa to takto skončiť? Čo budeme robiť, keď teraz sú všetci mŕtvi? Mali sme ich pozatýkať a nebolo by sa to stalo... To bolo prvé, čo mi zišlo na um, je to smutné, ale mňa to ešte väčšmi znervózňovalo.“  

Vzhľadom na poburujúci spôsob, ktorým Pápayov gang ovládal mesto, boli na prvý pohľad možné akékoľvek motívy masakry. Komukoľvek mohol pretiecť pohár trpezlivosti v dôsledku neprestajného teroru a beznádeje. Na pokraji zúfalstva sa mohol zbrane chopiť aj otec, ktorému dcéru zneuctili títo ničomníci. Ak si však človek pozornejšie prezrel miesto činu, muselo mu byť jasné, že nešlo len o impulzívne nastolenie spravodlivosti. Obrovské množstvo nábojníc na zemi bolo jasným signálom, že na dunajskostredský klan bolo vypálených niekoľko zásobníkov a hoci aj v bufete na náprotivnej strane ulice bolo prestrelené okno, väčšina zásahov bola presná. Takže vykonávateľ vraždy to nerobil prvý raz, nestrieľal naslepo v amoku, ale bol to profík.

Spišiak nadobúdal presvedčenie, že to, čo vidí pri svojich nohách, je vyvrcholenie posledného dejstva mafiánskej vojny v Dunajskej Strede. Bol si istý, že členovia mafie sa nikdy nevraždia navzájom len tak bezúčelne, dokonca aj keď ide o pomstu. Aj za ňou sa vždy skrýva vyšší cieľ, ktorým pri takejto rozsiahlej čistke mohla byť jedine snaha o totálne prevzatie moci.

Vo vzduchu visela už len otázka, kto disponuje dostatočnou brutálnou silou na to, aby po masakre vtiahol do Dunajskej Stredy, poolamoval všetky zvyšné divoké výhonky pápayovského pôsobenia a prevzal riadenie podsvetia. 

(...)

„Keď som tam na poschodí bol medzi nimi, začali zvoniť ich ledabolo rozhádzané telefóny. Zazvonil jeden mobil, potom druhý a potom ostatné. Jeden, ktorý ležal neďaleko Pápayovho tela, som zodvihol. ,Tibor, ty si?‘ pýtal sa hlas po slovensky. Nie, odvetil som. Tak kde je Tibor?‘ položil znova otázku, na čo som povedal, že nie je tu a chcel som sa dozvedieť, kto volá. Ale to mi už neprezradil. Uplynulo maximálne pätnásť minút od streľby a z rôznych kútov republiky všetci volali týmto pár ľuďom, či žijú. Správa sa šírila veľmi rýchlo.“

 

(...)